V minulosti sa ošípané začali vykrmovať vždy v určitom čase, a to prvého septembra. Podľa tradícií sa zabíjačkové obdobie začínalo 30. novembra, na Ondreja, odtiaľ pochádza ľudové označenie „Svätoondrejská zabíjačka“. Počas zimy, v období fašiangov sa súčasne so zabíjačkami usporadúvali veľké hostiny a svadby. Vo väčšine prípadov mali na to dobrý dôvod, veď potrebovali mäso na hostinu, svadbu. V obci sa veľké rodiny medzi sebou dohodli, kedy bude u koho zabíjačka: raz tu, inokedy u susedov. Takto si mohli navzájom pomáhať v práci a vždy bola aj zabíjačková ochutnávka. Podľa ľudových tradícií je zakázané robiť zabíjačku pri mesačnom nove, lebo mäso bude červivé. Utorok, piatok a nedeľa boli tiež nevhodné dni pre zabíjačku, lebo podľa povier sa báli, že sa im mäso pokazí.
Zabíjačka sa vždy začínala skoro ráno. Tak ako aj v súčasnosti pomocníkov najprv pohostili pálenkou. Prasa zabil najšikovnejší, najskúsenejší muž, jeho úlohou bolo aj rozobratie zvieraťa. V rodine, kde takého šikovného muža nemali, zavolali na tieto práce mäsiara. Bohatá zabíjačková večera sa začínala mäsovým vývarom, pokračovala plnenou kapustou, pečenou jaternicou, klobásou, pečienkou, a ukončili ju štrúdľou, šiškami. Zabíjačky sa mohlo zúčastniť veľa ľudí, ale na návštevu prišli aj takí, ktorých nepozvali. Pod okno domu, kde sa konala zabíjačka, prišli mladí chlapci, muži, ženy, aby sa veselými a hoci aj oplzlými básničkami postarali o zábavu. Oproti súčasným tradíciám zo starej zabíjačky nikto neodchádzal s prázdnymi rukami, lebo prítomným zabalili jaternice, oškvarky, varenú slaninu, poprípade čerstvé mäso, zákusky. Ochutnávka bola samozrejme opätovaná, našim predkom to diktovala aj slušnosť.
