Hrad patrí na vrch hory, skalu ale aspoň na vyvýšeninu. To ale neplatí pre Žitný ostrov, kde široko-ďaleko nenájdeme ani jeden kopček. Má ale zo strategického hľadiska dôležitú bránu, kde sa stretávajú Dunaj a Vážsky Dunaj. Komárňanská pevnosť tu celé desaťročia chránila krajinu pred Turkami aj zradcami.
Miesto, kde sa tieto dve rieky stretávajú, bolo odjakživa dôležité pre život v tomto kraji: pretínali sa tu obchodné cesty a ten, kto toto miesto vlastnil, bol pánom celého okolia. Vedeli to už aj Rimania, aj národy, ktoré za nimi nasledovali, podobne ako naši predkovia. Aj práve preto určil kráľ Štefan I. Komárno za jedno z centier práve budovaného župného systému. Tento región bol svedkom a dejiskom dôležitých bitiek, svoj skutočný význam ale získal v tureckých časoch. Vtedy, čiže v 16. storočí bol vybudovaný tzv. Starý hrad, a neskôr, v 17. storočí aj Nový hrad. Komplex týchto budov, spolu s priľahlou veliteľskou budovou, kasárňami a muničným skladom nazývali spoločne aj ako centrálna pevnosť.
Po uplynutí tureckého nebezpečenstva sa pevnostný systém javil ako nepotrebný, a dve zemetrasenia, ktoré mesto utrpelo v druhej polovici 17. storočia, ďalej zvyšovali už aj tak vysoké náklady na jeho udržiavanie. Zemetrasenia totiž spôsobili v pevnosti významné škody. A náš pragmaticky zmýšľajúci kráľ, Jozef II. radšej komplex budov, ktoré bolo nutné rekonštruovať, daroval mestu, ktoré neskôr jednotlivé budovy predalo na aukcii. V tom čase ešte nikto nepomyslel na to, že o necelé dve desaťročia jeden ctižiadostivý Francúz, čiže Napoleon, sa vyberie pokoriť svet...
Napoleon v roku 1809 dorazil do Viedne a cisár František I. s celým svojim dvorom ušiel do narýchlo posilnenej pevnosti v Komárne. Tu rozhodol o tom, že už z existujúceho komplexu budov treba vybudovať najmodernejší a najväčší pevnostný systém Habsburskej ríše, ktorá bude schopná prijať hoci aj dvestotisíc vojakov. Po rozhodnutí nasledovali činy a na oboch brehoch Dunaja sa s veľkým elánom začala výstavba, ktorú ale prerušili udalosti rokov 1848/49. Komárňanskí obrancovia pod vedením generála Klapku ešte aj po zložení zbraní pri Világoši bránili pevne svoje miesta. Podľa legendy generál udržiaval duševnú silu vojakov svojimi prejavmi prednesenými z balkóna a nabádal ich na statočnosť. (Mimochodom, veliteľská budova je zachovaná spomedzi ostatných budov pevnosti v najlepšom stave.) Po potlačení boja za slobodu výstavba pokračovala ďalej. V 19. storočí v rámci obnovenia pevnostného systému na pravom brehu, ktorý dnes už patrí k Maďarsku, k existujúcej pevnosti Csillag (Hviezda) vybudovali aj pevnosti Monoštor a Igmánd. Ale kým sa pevnostný systém v roku 1870 vybudoval, pre čoraz rýchlejšie sa vyvíjajúce zariadenia vojenskej techniky bol považovaný už za zastaraný.
Hoci na bojové účely už budovy pevnosti neboli využívané , ale na vojenské sa dokonale hodili. Najprv maďarská a neskôr československá armáda tu vychovávala a neskôr nechala pôsobiť tisíce vojakov. Po druhej svetovej vojne na území pevnosti zriadili pre československých vojakov aj stredisko výcviku potápačov, ktorého bazén mohli na základe povolenia veliteľa používať aj obyvatelia Komárna. Tu trénovali napríklad aj vodní pólisti mesta. Po udalostiach v roku 1968 sa sem nasťahovali aj sovietski súdruhovia a samozrejme obyvateľov mesta z pevnosti vylúčili. Jednotlivé zdroje tvrdia, že výcvikový bazén používali na kvasenie zeleniny. Sovietska armáda až do roku 1999 prevádzkovala medzi stenami pevnosti najväčší sklad zbraní v Československu. Práve preto túto základňu bolo potrebné udržiavať v takej miere v tajnosti, že pevnosť nemohli označiť ani na mape. Kazematy, ktoré sa ťahajú pod budovami, najprv dôkladne vyplnili odpadmi, a neskôr jednotlivé miestnosti zamurovali. Mnohé z nich sa do dnešného dňa nepodarilo vypratať.
Po zmene režimu až do prelomu tisícročia využívala jednotlivé budovy slovenská armáda. Odvtedy sa pevnostný systém vrátil do rúk mesta a prechádza rekonštrukčnými a konzervačnými prácami.
