Okrem rybolovu patril medzi staré remeslá Kukkonie aj chov zvierat, a tým spojené pasenie a stráženie zvierat. Byť pastierom znamenalo zastávať dôvernú pozíciu, veď na osobe, ktorá zvieratá strážila, závisel osud zvierat a tým aj osud ich majiteľa. Práve preto mali pastieri, sviniari, koniari a ovčiari veľký rešpekt. Hovorili jazykom zvierat, mali vedomosti aj o ich liečbe a navyše nepohŕdali ani muzicírovaním. Z nich si vybrali aj gajdoša dediny.
Pastieri mnohokrát nastúpili do práce s celou rodinou, medzi sebou si rozdelili stráženie hovädzieho dobytka, koní a svíň. Ak bol pastier sám, prijal k sebe honelníkov. Na lužných územiach v začiatkoch existoval len voľný chov, čiže zvieratá boli celý rok ďaleko od sídiel, väčšinou na miestach obklopených vodou. Neskôr sa objavili aj maštale. Na tučných záplavových územiach Kukkonie sa pásol sivý hovädzí dobytok, čierna mangalica, kone aj racky, tieto skrutkorohé ovce, ktoré od 18. storočia nahradili ovce z plemena merino, obľúbené pre vlnu.
Medzi nástrojmi pastierov nesmel chýbať bič zvaný karikáš, bič s dlhým remencom, ani hrkajúca palica, charakteristická pre Žitný ostrov. Okrem toho niektorí z nich mali aj gajdy, ktoré používali hlavne na signalizáciu. Aj v Kukkonnii verili, že gajdy majú zázračnú moc, a mysleli si, že dobrý gajdoš môže byť len človek, ktorý sa kamaráti s čertom. Kolovali povesti aj o gajdách pohodených pod posteľ, ktoré sami hrali. Gajdy boli prastarý hudobný nástroj, ktorého magické zvuky pôsobili na inštinkty, a svojich poslucháčov vábili do spontánneho rytmického tanca. Navyše ani text piesní nebol písaný práve opatrným jazykom. Gajdy sa z populárneho nástroja zábavy panských príbytkov postupne stali nástrojom zábavy najchudobnejšej vrstvy. Zmena chovu zvierat na Žitnom ostrove a vznik družstiev znamenal koniec gajdovej muziky a slobodného života pastierov. Pamiatky ich mágiou popretkávaných príbehov, neslušných pesničiek sa zachovali už len v rozprávkach jednotlivých predstaviteľov najstaršej generácie.
